Mya Javorková: Creative days in Nitra

For me the workshop that took place in Nitra, was all about the new people getting to know each other and the people that already knew each other from the previous workshops and became friends had a chance to meet again, which let us work together a lot better. When it comes to the topic that we worked with in this workshop (exterior intervention/installation/performance/happening in the streets of the city) and workshop itself, I think that a very specific type of assignment as this one was, needs more time. More analysis within the group and most of all much more work and assignments during the day. Of course I also think it was an enrichment to my knowledge and experiences. The lectors had a lot of great things to tell us and to inspire us with, I only wish we had more time to work on the topic. 

Jozef Štupák: 3 LAY together in Nitra

I was part of a workshop in Nitra, where we met already the whole race of countries - Slovakia, Czech Republic, Poland and Hungary.

My opinion of the workshop is very positive. I'm glad I had the opportunity to work with the three countries which are located close together, but they work very differently. The only downside was that the workshop lasted only two days. We as a group we could in two days blended into one, due to lack of time. And we could not even draw inspiration from the lector, who certainly has a lot to offer. But everyone tried as he could. I'm glad I was able to get to know many people and exchange ideas and inspiration. I hope that I drew from it as much as possible and I will use it to further my work ...

Martina Slobodová: PRAHA ALEBO CIRKUS HUMBERTO

Náš workshop začal príchodom do Prahy. Prahu sme si užili počas dvoch hodín a potom to prišlo.

ŠOK! Nasadli sme do auta a viezli sa približne 150 km od Prahy. Do malého mestečka Netolice. Ubytovali sme sa v menšom rodinnom hoteli Rychta. Ubytovanie bolo vcelku v poriadku.

Prišiel deň prvého workshopu a nastal ŠOK 2. Ocitli sme sa v dedinke Malovice v rozostavanom zablatenom objekte. Splachovací záchod? Kdeže! Toi-toi! Ľudia tam bývali v maringotkách, okolo behali sliepky, husi, skrátka "Ó Mcdonald farmu mal" alebo "Cirkus Humberto" v priamom prenose... Zhrozenie bolo naozaj veľké... 

Celý pobyt našťastie zachránil samotný workshop. 

Fyzické divadlo ulahodilo môjmu srdcu, no hlavne telu. Každý deň sme posilňovali, skákali, hrali sa nové hry. Prekračovali sme hranice svojich možností a odbúravali sme dávno naučené a zautomatizované pohyby nášho tela. 

Ukončím to tak, že nie všetko môže byť stopercentné. No napriek počiatočným negatívam mi dal tento workshop veľa. 

Martina Slobodová

Kristína Medvecká- Heretiková: 3LAY doma

Som Kristína. Ostala som v domácej skupine, kde sme mali byť tri, no akosi nevyšlo všetko ako malo... takže som bola väčšinu času sama. Moje pocity z workshopu sa menili každým dňom,
pre mňa to bol skôr boj: na jednej strane som sa dlho nevedela uvoľniť, či konštruktívne pridať k ostatným, robila mi problém spoločná komunikácia v angličtine, aj preto som mnohokrát zaujala postoj akoby „bokom“, radšej som načúvala a pridala sa až keď sa veci zdali jasnejšie a dalo sa pracovať bez slov, na druhej strane som bola rada, že som spoznala nových ľudí a zistila aké predmety majú na škole oni a keď som sa začala cítiť ako-tak uvoľnene (škoda, že tak neskoro), veľmi ma bavila práca s materiálom a bábkami, ktoré sme dostali na skúšku. 

Animácia a rôzne významy materiálu boli pre mňa nové (keďže som pristúpila z odboru herectvo), zo začiatku som nevedela „chŕliť“ nápady, pretože ma viac fascinovalo, čo všetko napadne ľudí okolo mňa. Najlepšie som sa cítila pri kolektívnej práci, keď sme vytvárali spoločný „obraz“, nešlo o to, kto som ja, cítila som sa byť súčasťou niečoho, čo by jeden sám nedokázal... (na fotke tá vážka-motýľ-víla-anjel)

Prvý deň sme sa len zoznámili, robili rôzne cvičenia a hry. Potom sme takmer každý deň dostali nový materiál (klobúkové gumky, polystyrénové gule, palice, drevené sošné bábky, drôty, papier) a mali sme skúšať, čo všetko nám tento materiál ponúka, čo všetko ním dokážeme znázorniť. Našim jediným zadaním bolo vytvoriť „obrazy“, či statické alebo v pohybe. Myslím že nešlo o to, kto čo nové prinesie, ale skôr o zistenie aký iný pohľad a prístup existuje. 

Maďari boli veľmi zohratá skupina (3 herci a režisér), ich materiál pripomínal zvieratá, tvory, prosto bábky. Tiež mali veľa mechanických nápadov – posúvali objekt do polohy, v ktorej pohybom naberal iný zmysel. Poliaci (3 herci a režisérka) dokázali oživiť takmer všetko, čoho sa dotkli, tiež boli veľmi zohratá skupina s dobrými kolektívnymi nápadmi, k nim sa dalo kedykoľvek pripojiť. Česi ma trochu sklamali (2 scénografky a 2 herci), pretože väčšinu workshopu negovali. 

A ja – myslím že som nebola extra prínosom – osobne mi chýbal najmä cieľ, plán, systém a usmernenie, čo máme robiť, prečo robíme to, čo robíme. Mali sme aj také úlohy, ktoré proste neviedli k ničomu, neprezentovali sa a nerozvíjali sme ich ďalej. Najviac mi však chýbal partner,
s ktorým by som si rozumela.

Na výslednú prezentáciu (ktorá mala len 8 minút, no ja som názoru, že niekedy je menej viac) sme si vybrali materiál, ktorý nám všetkým najviac sadol – palice a príbeh, ktorý tak nejak vznikal počas workshopu sám. Začali sme rozhovormi, čo pre nás znamená pojem „Ja-bábka“, ako si to predstavujeme a na konci vznikla prezentácia, ktorá symbolicky tento pojem vystihovala. 

Trochu ma mrzelo, že sme potrebovali toľko slov (najmä spory v angličtine), lebo bábkové divadlo nepotrebuje len slová, ale aj obraz a mnohovýznamovosť.

Kristína Medvecká- Heretiková

Igor Švaňa: Budapešť...

Workshop v Maďarsku by som workshopom nenazýval, pretože si myslím, že by mal mať stanovený nejaký cieľ, ku ktorému sa majú študenti dopracovať a naučiť sa niečo nové. Ani jedno z toho nesplnil. 

Za úlohu sme dostali vymyslieť etudy s bábkou alebo predmetom, či materiálom
na tému Ja bábka. Každý vychádzal z toho, čo mu je blízke a čo pozná, avšak nevidel som zmysel
vo vymýšľaní takýchto etúd, keďže to isté sme mohli pokojne robiť aj u nás doma. Ako napríklad etuda Poliakov, nacvičili ju, nakoniec aj odohrali, ale ako sami povedali to isté robili na škole.

Na workshope sme boli rozdelení do dvoch skupín, naša mala šesť členov. Ak bolo jedným cieľom workshopu naučiť sa spolupracovať aj s inými národnosťami,  tak nemôžem povedať, že by bol tento plán naplnený. Pokiaľ vedenie je so študentmi len pol dňa, presnejšie asi tak tri hodiny, ťažko potom čakať, že sa študenti dohodnú medzi sebou, ak sú navyše inej mentality a zmýšľania
a s úplne inými zvykmi. Spolu s českými študentmi sme sa dohodli na spoločnej scénke a neskôr sme do nej zahrnuli aj Poliakov s ich etudou. Ako sa ukázalo na druhý deň, rozdielne zmýšľanie bolo prekážkou. Dohadovaním sme strávili dlhé chvíle, ktoré pôsobili veľmi demotivujúco a spoločná práca viedla len ku kompromisom, ktoré uberali zmyslu toho, čo sme chceli prostredníctvom krátkeho výstupu povedať. 

Výsledkom workshopu bolo, že neviem ako pracujú so študentmi v Maďarsku, keďže kameňom úrazu bolo vedenie, ktoré s nami trávilo minimum času, neprinášalo nič podnetné, nerobili s nami nijaké techniky, ak nerátam, že každé ráno sme spoločne začali nejakou hrou na rozohriatie. Unikal mi zmysel tohto workshopu, nevedel som čo je jeho cieľom, lebo ak to malo byť len vymyslenie ľubovoľných etúd na tému Ja bábka, to sa potom nemusel žiaden workshop konať.

So skúsenosti z iného workshopu môžem povedať, že spolupráca rôznych krajín je možná a dá sa nacvičiť niečo zmysluplné. Rozdiel bol v tom, že vedúci mali predstavu v tom čo chcú spraviť, čo nás chcú naučiť a približne ako by mal výsledný tvar vyzerať. Toto podľa môjho názoru workshop v Maďarsku nespĺňal.   

Igor Švaňa

Oľga Hincová: Praha alebo Ako sme tam neboli...

Huráááá, ide sa workshopovať do Prahy! Naučiť sa niečo nové a popri tom spoznávať krásy mesta. Čiže spojiť príjemné s užitočným. 

Žiaľ, nie je všetko podľa našich predstáv. Po príchode do Prahy sme sa autami presúvali 170 km
do mestečka Netolice, kde sme boli ubytovaní - hotel Rychta, na slušnej úrovni.

Samotný workshop prebiehal v ďalšej dedine - Malovice, kam sme každé ráno cestovali. Prvý dojem po príchode do cieľa bol, že som neverila vlastným očiam. Stavenisko a farma zároveň. Kým sme prešli od auta k sále boli sme po členky od blata. Toaletu - toi-toi a miestnosť určená na prácu vyzerala ako sklad obchodného centra Metro, samé banánové škatule. Moje druhé sklamanie za dva dni. Našťastie toto zdanlivo nevydarené pozadie sa vyvážilo profesionálnym prístupom divadla Continuo, ktorého členovia nás po celý čas viedli.

Témou bolo pohybové divadlo a materiál. Každé ráno sme začínali strečingom a pokračovali rôznymi pohybovými hrami a cvičeniami. Veľmi sa mi páčilo, že sme boli v neustálom pohybe, a tým si zlepšovali našu kondíciu. Vysoko tiež hodnotím ako nám Contiuo neustále opakovalo, že nič, čo urobíme nie je zlé, ak pochybíme, čerpajme z toho. Tiež aj to, že nechcú vidieť predvedenie alebo príbeh, ale pohyby - spočiatku nášho tela a neskôr materiálu, ktorým bol papier. Opakovali nám, aby sme sa hrali a nepremýšľali. Konali telom. Pri partnerskej práci sme zas vnímali kontakty a impulzy toho druhého.

Nesmiem opomenúť aj hudobno - rytmickú časť s lektorom z Talianska, pôsobiaceho v už spomínanom divadle.

Po celý čas sa snažili nás otvoriť a nie priviesť do bloku, preto ako záverečnú prezentáciu 10 dňového workshopu „I puppet“ zvolili formu otvorenej hodiny, ktorá prebiehala v posledný deň už vo vytúženej Prahe.

Oľga Hincová

Ján Jozéfek: Ako bolo v Budapešti....

                  

Budapešť

      Prvý deň bol presne podľa očakávaní. Ubytovanie sme našli bezproblémovo a stretli sme sa 

s ostatnými študentmi. Všetci boli viac menej spokojní, že sa nachádzame v centre, odkiaľ máme naše povinné aktivity veľmi blízko.

     Prvá vec, ktorú sme absolvovali bolo koliečko predstavovania: Tell something about you, druhá  bola hra Zin, Pau, Bang, Splash, Hop! (pravidlami Vás nebudem zaťažovať). Potom sme sa rozdelili na dve skupinky.

     Ďalší deň dopadol tiež tak, ako som očakával a zostal som v skupinke sám SK študent. 
Čo bolo na jednu stranu dobré, avšak malo to svoje úskalia. Po cca 3 hodinovej debate vznikol tábor SK HU PL proti CZ – českí študenti sa výrazne báli abstraktnosti. A ak im došli argumenty, tak začali operovať s pojmom pátos. (Neskôr som pochopil, o čo im šlo.)  

Chýbalo nám vedenie, ktoré by nasmerovalo menej prispôsobivých k tým zapáleným. 
Po veľkom mrhaní času sme sa aspoň dohodli na materiáloch, ktoré by sme chceli vyskúšať. Veľmi sa teším, že sme dospeli k materiálu, avšak som mal dojem, že rámcovanie workshopu ,, JA, bábka,, vyžaduje viac zamýšľania sa . Hlavným by sa mohol stať predmet, zdanlivo zbytočný, ktorý určuje výpoveď alebo smerovanie predstavenia. 

,,Nesúhlas s druhými nesmie znamenať nepriateľstvo alebo pokušenie nad niekým zvíťaziť.“,  toto mi znelo v hlave stále. Absencia režiséra a poetická nekompatibilita ma odsúvala na úlohu pozorovateľa. 

Napokon som sa pripojil ku CZ strane, pretože sme aspoň vymysleli koncept a nezostali sme 

pri fragmentoch etúd, v ktorých som často hľadal pointu, ale zbytočne.

     

Koncept: Dali sme si východiskový bod ,,Pinocchio" do témy "Ja, bábka"sa nám to hodilo. Ďalej sme uvažovali  o tom, kto manipuluje s kým a aké ,,nitky" nás ovládajú.  Boli sme traja a požičiavali sme si ľudí z druhej skupiny. To nám prácu veľmi spomaľovalo.

      

V konečnom dôsledku som si hovoril, že som mohol radšej zostať u nás v škole. Bohužiaľ. Maďarské vedenie nám nechalo tak voľnú ruku a žiaden koncept, že to bolo kontraproduktívne. 

S českými kolegami sme sa snažili o nonverbálnu výpoveď, ktorá by mohla byť jasná každému. Možno uvidíme záznam v Nitre.

Ján Jozéfek