Martina Slobodová: PRAHA ALEBO CIRKUS HUMBERTO

Náš workshop začal príchodom do Prahy. Prahu sme si užili počas dvoch hodín a potom to prišlo.

ŠOK! Nasadli sme do auta a viezli sa približne 150 km od Prahy. Do malého mestečka Netolice. Ubytovali sme sa v menšom rodinnom hoteli Rychta. Ubytovanie bolo vcelku v poriadku.

Prišiel deň prvého workshopu a nastal ŠOK 2. Ocitli sme sa v dedinke Malovice v rozostavanom zablatenom objekte. Splachovací záchod? Kdeže! Toi-toi! Ľudia tam bývali v maringotkách, okolo behali sliepky, husi, skrátka "Ó Mcdonald farmu mal" alebo "Cirkus Humberto" v priamom prenose... Zhrozenie bolo naozaj veľké... 

Celý pobyt našťastie zachránil samotný workshop. 

Fyzické divadlo ulahodilo môjmu srdcu, no hlavne telu. Každý deň sme posilňovali, skákali, hrali sa nové hry. Prekračovali sme hranice svojich možností a odbúravali sme dávno naučené a zautomatizované pohyby nášho tela. 

Ukončím to tak, že nie všetko môže byť stopercentné. No napriek počiatočným negatívam mi dal tento workshop veľa. 

Martina Slobodová

Kristína Medvecká- Heretiková: 3LAY doma

Som Kristína. Ostala som v domácej skupine, kde sme mali byť tri, no akosi nevyšlo všetko ako malo... takže som bola väčšinu času sama. Moje pocity z workshopu sa menili každým dňom,
pre mňa to bol skôr boj: na jednej strane som sa dlho nevedela uvoľniť, či konštruktívne pridať k ostatným, robila mi problém spoločná komunikácia v angličtine, aj preto som mnohokrát zaujala postoj akoby „bokom“, radšej som načúvala a pridala sa až keď sa veci zdali jasnejšie a dalo sa pracovať bez slov, na druhej strane som bola rada, že som spoznala nových ľudí a zistila aké predmety majú na škole oni a keď som sa začala cítiť ako-tak uvoľnene (škoda, že tak neskoro), veľmi ma bavila práca s materiálom a bábkami, ktoré sme dostali na skúšku. 

Animácia a rôzne významy materiálu boli pre mňa nové (keďže som pristúpila z odboru herectvo), zo začiatku som nevedela „chŕliť“ nápady, pretože ma viac fascinovalo, čo všetko napadne ľudí okolo mňa. Najlepšie som sa cítila pri kolektívnej práci, keď sme vytvárali spoločný „obraz“, nešlo o to, kto som ja, cítila som sa byť súčasťou niečoho, čo by jeden sám nedokázal... (na fotke tá vážka-motýľ-víla-anjel)

Prvý deň sme sa len zoznámili, robili rôzne cvičenia a hry. Potom sme takmer každý deň dostali nový materiál (klobúkové gumky, polystyrénové gule, palice, drevené sošné bábky, drôty, papier) a mali sme skúšať, čo všetko nám tento materiál ponúka, čo všetko ním dokážeme znázorniť. Našim jediným zadaním bolo vytvoriť „obrazy“, či statické alebo v pohybe. Myslím že nešlo o to, kto čo nové prinesie, ale skôr o zistenie aký iný pohľad a prístup existuje. 

Maďari boli veľmi zohratá skupina (3 herci a režisér), ich materiál pripomínal zvieratá, tvory, prosto bábky. Tiež mali veľa mechanických nápadov – posúvali objekt do polohy, v ktorej pohybom naberal iný zmysel. Poliaci (3 herci a režisérka) dokázali oživiť takmer všetko, čoho sa dotkli, tiež boli veľmi zohratá skupina s dobrými kolektívnymi nápadmi, k nim sa dalo kedykoľvek pripojiť. Česi ma trochu sklamali (2 scénografky a 2 herci), pretože väčšinu workshopu negovali. 

A ja – myslím že som nebola extra prínosom – osobne mi chýbal najmä cieľ, plán, systém a usmernenie, čo máme robiť, prečo robíme to, čo robíme. Mali sme aj také úlohy, ktoré proste neviedli k ničomu, neprezentovali sa a nerozvíjali sme ich ďalej. Najviac mi však chýbal partner,
s ktorým by som si rozumela.

Na výslednú prezentáciu (ktorá mala len 8 minút, no ja som názoru, že niekedy je menej viac) sme si vybrali materiál, ktorý nám všetkým najviac sadol – palice a príbeh, ktorý tak nejak vznikal počas workshopu sám. Začali sme rozhovormi, čo pre nás znamená pojem „Ja-bábka“, ako si to predstavujeme a na konci vznikla prezentácia, ktorá symbolicky tento pojem vystihovala. 

Trochu ma mrzelo, že sme potrebovali toľko slov (najmä spory v angličtine), lebo bábkové divadlo nepotrebuje len slová, ale aj obraz a mnohovýznamovosť.

Kristína Medvecká- Heretiková

Igor Švaňa: Budapešť...

Workshop v Maďarsku by som workshopom nenazýval, pretože si myslím, že by mal mať stanovený nejaký cieľ, ku ktorému sa majú študenti dopracovať a naučiť sa niečo nové. Ani jedno z toho nesplnil. 

Za úlohu sme dostali vymyslieť etudy s bábkou alebo predmetom, či materiálom
na tému Ja bábka. Každý vychádzal z toho, čo mu je blízke a čo pozná, avšak nevidel som zmysel
vo vymýšľaní takýchto etúd, keďže to isté sme mohli pokojne robiť aj u nás doma. Ako napríklad etuda Poliakov, nacvičili ju, nakoniec aj odohrali, ale ako sami povedali to isté robili na škole.

Na workshope sme boli rozdelení do dvoch skupín, naša mala šesť členov. Ak bolo jedným cieľom workshopu naučiť sa spolupracovať aj s inými národnosťami,  tak nemôžem povedať, že by bol tento plán naplnený. Pokiaľ vedenie je so študentmi len pol dňa, presnejšie asi tak tri hodiny, ťažko potom čakať, že sa študenti dohodnú medzi sebou, ak sú navyše inej mentality a zmýšľania
a s úplne inými zvykmi. Spolu s českými študentmi sme sa dohodli na spoločnej scénke a neskôr sme do nej zahrnuli aj Poliakov s ich etudou. Ako sa ukázalo na druhý deň, rozdielne zmýšľanie bolo prekážkou. Dohadovaním sme strávili dlhé chvíle, ktoré pôsobili veľmi demotivujúco a spoločná práca viedla len ku kompromisom, ktoré uberali zmyslu toho, čo sme chceli prostredníctvom krátkeho výstupu povedať. 

Výsledkom workshopu bolo, že neviem ako pracujú so študentmi v Maďarsku, keďže kameňom úrazu bolo vedenie, ktoré s nami trávilo minimum času, neprinášalo nič podnetné, nerobili s nami nijaké techniky, ak nerátam, že každé ráno sme spoločne začali nejakou hrou na rozohriatie. Unikal mi zmysel tohto workshopu, nevedel som čo je jeho cieľom, lebo ak to malo byť len vymyslenie ľubovoľných etúd na tému Ja bábka, to sa potom nemusel žiaden workshop konať.

So skúsenosti z iného workshopu môžem povedať, že spolupráca rôznych krajín je možná a dá sa nacvičiť niečo zmysluplné. Rozdiel bol v tom, že vedúci mali predstavu v tom čo chcú spraviť, čo nás chcú naučiť a približne ako by mal výsledný tvar vyzerať. Toto podľa môjho názoru workshop v Maďarsku nespĺňal.   

Igor Švaňa

Oľga Hincová: Praha alebo Ako sme tam neboli...

Huráááá, ide sa workshopovať do Prahy! Naučiť sa niečo nové a popri tom spoznávať krásy mesta. Čiže spojiť príjemné s užitočným. 

Žiaľ, nie je všetko podľa našich predstáv. Po príchode do Prahy sme sa autami presúvali 170 km
do mestečka Netolice, kde sme boli ubytovaní - hotel Rychta, na slušnej úrovni.

Samotný workshop prebiehal v ďalšej dedine - Malovice, kam sme každé ráno cestovali. Prvý dojem po príchode do cieľa bol, že som neverila vlastným očiam. Stavenisko a farma zároveň. Kým sme prešli od auta k sále boli sme po členky od blata. Toaletu - toi-toi a miestnosť určená na prácu vyzerala ako sklad obchodného centra Metro, samé banánové škatule. Moje druhé sklamanie za dva dni. Našťastie toto zdanlivo nevydarené pozadie sa vyvážilo profesionálnym prístupom divadla Continuo, ktorého členovia nás po celý čas viedli.

Témou bolo pohybové divadlo a materiál. Každé ráno sme začínali strečingom a pokračovali rôznymi pohybovými hrami a cvičeniami. Veľmi sa mi páčilo, že sme boli v neustálom pohybe, a tým si zlepšovali našu kondíciu. Vysoko tiež hodnotím ako nám Contiuo neustále opakovalo, že nič, čo urobíme nie je zlé, ak pochybíme, čerpajme z toho. Tiež aj to, že nechcú vidieť predvedenie alebo príbeh, ale pohyby - spočiatku nášho tela a neskôr materiálu, ktorým bol papier. Opakovali nám, aby sme sa hrali a nepremýšľali. Konali telom. Pri partnerskej práci sme zas vnímali kontakty a impulzy toho druhého.

Nesmiem opomenúť aj hudobno - rytmickú časť s lektorom z Talianska, pôsobiaceho v už spomínanom divadle.

Po celý čas sa snažili nás otvoriť a nie priviesť do bloku, preto ako záverečnú prezentáciu 10 dňového workshopu „I puppet“ zvolili formu otvorenej hodiny, ktorá prebiehala v posledný deň už vo vytúženej Prahe.

Oľga Hincová

Ján Jozéfek: Ako bolo v Budapešti....

                  

Budapešť

      Prvý deň bol presne podľa očakávaní. Ubytovanie sme našli bezproblémovo a stretli sme sa 

s ostatnými študentmi. Všetci boli viac menej spokojní, že sa nachádzame v centre, odkiaľ máme naše povinné aktivity veľmi blízko.

     Prvá vec, ktorú sme absolvovali bolo koliečko predstavovania: Tell something about you, druhá  bola hra Zin, Pau, Bang, Splash, Hop! (pravidlami Vás nebudem zaťažovať). Potom sme sa rozdelili na dve skupinky.

     Ďalší deň dopadol tiež tak, ako som očakával a zostal som v skupinke sám SK študent. 
Čo bolo na jednu stranu dobré, avšak malo to svoje úskalia. Po cca 3 hodinovej debate vznikol tábor SK HU PL proti CZ – českí študenti sa výrazne báli abstraktnosti. A ak im došli argumenty, tak začali operovať s pojmom pátos. (Neskôr som pochopil, o čo im šlo.)  

Chýbalo nám vedenie, ktoré by nasmerovalo menej prispôsobivých k tým zapáleným. 
Po veľkom mrhaní času sme sa aspoň dohodli na materiáloch, ktoré by sme chceli vyskúšať. Veľmi sa teším, že sme dospeli k materiálu, avšak som mal dojem, že rámcovanie workshopu ,, JA, bábka,, vyžaduje viac zamýšľania sa . Hlavným by sa mohol stať predmet, zdanlivo zbytočný, ktorý určuje výpoveď alebo smerovanie predstavenia. 

,,Nesúhlas s druhými nesmie znamenať nepriateľstvo alebo pokušenie nad niekým zvíťaziť.“,  toto mi znelo v hlave stále. Absencia režiséra a poetická nekompatibilita ma odsúvala na úlohu pozorovateľa. 

Napokon som sa pripojil ku CZ strane, pretože sme aspoň vymysleli koncept a nezostali sme 

pri fragmentoch etúd, v ktorých som často hľadal pointu, ale zbytočne.

     

Koncept: Dali sme si východiskový bod ,,Pinocchio" do témy "Ja, bábka"sa nám to hodilo. Ďalej sme uvažovali  o tom, kto manipuluje s kým a aké ,,nitky" nás ovládajú.  Boli sme traja a požičiavali sme si ľudí z druhej skupiny. To nám prácu veľmi spomaľovalo.

      

V konečnom dôsledku som si hovoril, že som mohol radšej zostať u nás v škole. Bohužiaľ. Maďarské vedenie nám nechalo tak voľnú ruku a žiaden koncept, že to bolo kontraproduktívne. 

S českými kolegami sme sa snažili o nonverbálnu výpoveď, ktorá by mohla byť jasná každému. Možno uvidíme záznam v Nitre.

Ján Jozéfek

Natália Kajzerová: fresh.report.Ako bolo v Budapešti

Workshop v Budapešti: Ubytovanie bez problémov, aj v dobrej lokalite. 

Pozitíva workshopu: zoznámenie sa s novými ľuďmi, práca v medzinárodnej skupine študentov, spoznanie ich "metód", "poetiky", "interpretácie", divadelného zmýšľania.

Nevýhody: práca bez vedenia, človeka, ktorý by počas celého workshopu usmerňoval študentov, prílišná sloboda v tvorbe (také množstvo študentov by potrebovalo konkrétnejšie zadanie, presnejší druh divadelnej techniky/spôsobu interpretácie, aby mohli pracovať spolu a aby sa nestalo to, že sa študenti rozdelia na malé skupinky).


Natália Kajzerová

Jozef Štupák: Cesta do Poľska za 3LAY / (Frodov tieň) :-)

Tieňové divadlo v Poľsku

Som neskutočne rád, že som sa mohol zúčastniť workshopu tieňového divadla v Poľsku. V malom mestečku, ktoré sme navštívili, sme našli veľa inšpirácie, nadviazali priateľstvá a hlavne získali pozitívne povzbudenie do ďalšej práce. 

Celý workshop bol pre mňa výzvou, jednak v zmysle pracovať s ľuďmi z rozličných krajín, (ktorí majú inú poetiku, prístup a celkovo uhol pohľadu) a zároveň v dopĺňaní a prehlbovaní si vedomostí 

o tieňovom divadle. Počas workshopu som sa dozvedel veľa o teórii a histórii tieňového divadla. Rovnako ma obohatili aj samotné prípravy etúd so spolužiakmi z iných škôl, ktoré pozostávali 

z výroby plošných bábok, zjednotenia sa v idey a pod. Naučil som sa nové techniky a „kúzla“, ktoré tieňové divadlo ponúka.  

Chcel by som vyzdvihnúť prácu s lektorkou, pani Magdou, ktorá dohliadala na našu prácu. Ďalšími 

pozitívami, ktoré ma potešili sú: poľská pohostinnosť domácich študentov, ktorí nám boli vždy veľkou oporou a záležalo im na tom, aby sme sa u nich cítili, čo najlepšie, spoznávanie iných krajín, iných zmýšľaní a podobne. No asi najužitočnejšie bolo pre mňa umelecké ovplyvňovanie sa navzájom.  

Čas, ktorý som strávil v Poľsku, beriem ako veľkú skúsenosť, ktorá mi mnoho dala. Budem na tento workshop ešte dlho spomínať v dobrom. Vytknúť tomuto projektu nemôžem nič po tom, akú stopu 

vo mne zanechali noví priatelia, skúsenosti pracovať s tieňovým divadlom a hlavne zážitky s tým spojené.  Dúfam, že zručnosti, ktoré sme získali budeme všetci naďalej rozvíjať a využívať ich 

v našej práci. „Szybko do pracy, przyjaciół.“ 

Jozef Štupák, Frodo

Alica Bukovčanová: Cesta do Poľska za 3LAY

Naša cesta z Bratislavy do Bialystoku trvala okolo dvanásť hodín. V Bialystoku sme sa stretli v škole - Akademia Teatralna. Na začiatku nám školu precízne poukazovali. Na naše prekvapenie sme našli výborne technicky vybavené triedy. Taktiež sme objavili dielňu, ktorá bola k dispozícií pre všetkých. Všetko čo nebolo možné urobiť pomocou nožničiek, či lepidla sme našli tam. V dielni sedel pán, ktorý nám pomohol vylepšiť čempurity, či odstrihnúť hrubý drôt. 

Na začiatku sme vyskúšali rôzne cvičenia na zoznámenie sa s tieňom (keďže naša téma workshopu znela shadow theatre - tieňové divadlo). Najprv sme pozorovali svoj tieň na zemi - ako sa hýbe, aké má vlastnosti. Neskôr sme sa snažili napodobňovať tieň partnera. Tieto cvičenia boli uskutočňované pomocou rôznych hier.  

V ďalších dňoch sme sa snažili deliť do skupín a tvoriť obrazy či etudy na rôzne zadania. Vytvorili sme skupinové obrazy na témy: objekt, zviera a rastlina. Mohli sme si vytvoriť aj vlastný profil. A to tak, že sme si pomocou tieňa obkreslili na kartón obrys svojho profilu a vystrihli sme si ho. Ďalším krokom bolo vymyslieť si čo máme v hlave a znázorniť to v nej.

 Počas celého workshopu sme sa snažili využívať naše telá, na vytvorenie rôznych etùd. Bohužiaľ nepodarilo sa nám využiť svetlo a jeho výhody, ktoré nám ponúkalo. Väčšina scénok zostala teda prvoplánová. No zistili sme, že nešlo o istý výsledok, ale objavenie tieňa a svetla na scéne. Prípadne ako hrať so svojím telom v tieni, či vytvoriť kolektívne obraz čitateľný pre diváka. Taktiež sme sa veľa krát poučili, že v tieňovom divadle je v mnoho prípadoch hlavná technika a ozvučenie.

    V posledných dňoch sme sa venovali etúd na malom screene. Rozdelili sme do skupín
po troch až štyroch študentoch. Každý si vybral krátky príbeh, na ktorý si zhotovil bábky
a vybral hudbu. My sme si vybrali príbeh Alici v krajine zázrakov, pretože sa nám zdal
na tieňové divadlo inšpiratívny. Vybrali sme si z rozprávky niekoľko obrazov. Vytvorili sme si Alicu, ktorá mala tri čempurity nachádzajúce sa v páse, ruke a vo vlasoch. Ruka a vlasy boli ohybné. Taktiež sme si vytvorili zajaca, malú Alicu, fľašku, dvere, strom z ktorej sa stvoril kocúr, karty plačúce červené slzy, ruže a kráľovnú (z ktorej sa dala poskladať posteľ).

    Bialystok na nás zapôsobil veľmi pozitívne. Nadviazali sme veľa nových priateľstiev. Videli sme mnoho predstavení, no najviac nás očarilo predstavenie Lenka v bábkovom divadle v Bialystoku. Tu sme mohli vidieť, aký sú Poliaci úžasní vo vodení bábok a aký majú pre to neuveriteľný cit. 

Alica Bukovčanová

Mya Javorková: Cesta do Poľska za 3LAY

Do Poľska som išla s otvorenou mysľou, trochu nervózna z cesty, ale viac-menej bez očakávaní. Nie z dôvodu že by som sa bála, alebo bola negatívna, ale skôr pretože som vedela že si netreba zaťažovať hlavu zbytočnými otázkami a predstavami o tom, ako to bude fungovať a tak som sa radšej nechala prekvapiť.
Cesta trvala približne 15 hodín vlakom do Varšavy a autobusom do Bialystoku a v lôžkovom vozni číslo 355 som sa hmýrila už po prvých troch hod. a z jazdy som mala celý ďalší deň "morskú chorobu". V Bialystoku bolo krásne zasnežené, ľudia sa príjemne usmievali a naše kufre vážili približne 20 kíl.

Na začiatku workshopu sme sa predstavili a každý o sebe povedal pár slov v angličtine a nasledovala malá prednáška o tieňovom divadle a o tom čo tiene znamenajú či znamenali pre rôzne kultúry. Jedna veta z tejto prednášky sa mi obzvlášť páčila tak som si ju poznačila: ..."tieňa sa nedá dotknúť, dotknúť sa môžeme iba objektu ktorý tieň vrhá. Aj to je možno dôvod prečo sú tiene dodnes také "tajomné" ".

Keď sme sa po prednáške presunuli do priestoru a začali sa hýbať a hrať, mala som trochu blok. Neštudujem herectvo ale scénografiu a odjakživa sa nerada predvádzam no postupne ma to však prešlo, keď som si uvedomila že v tieni som anonymná.
Skúmali sme svoje tiene, obkreslovali ich obrysy a hľadali v nich rôzne tvary (kuracie stehno, vták, dieťa, steak, ryba, dinosaurus...). Bavilo ma aj cvičenie, v ktorom sme stáli na oboch stranách plátna a mali sme napodobňovať tieň toho kto stojí na druhej strane pri čom sa menili svetlá tak, že raz pohyb viedla jedna strana a potom druhá.

Čakala som, že všetci sa budú snažiť komunikovať v angličtine, ako to bolo na ostatných workshopoch ale
v Bialystoku sa nám podarilo zaviesť medzi sebou multijazyčnú komunikáciu. Každý okrem študentov z Maďarska, používal svoj jazyk (samozrejme s maďarskými študentami sme sa rozprávali anglicky). Toto ma tešilo na celom workshope asi najviac, naučila som sa niekoľko poľských slov a fráz. Rozumeli sme si takmer bez problémov a vždy každý vedel vyjadriť čo práve chcel, podľa mňa aj práve preto že používal svoj jazyk a rozprával tak ako mu to bolo prirodzené, pričom v angličtine sa veľakrát nevieme vyjadriť tak ako chceme (pokiaľ ten jazyk neovládame naozaj dobre a ak aj áno nemôžeme čakať že ho tak ovládajú aj ostatní). Rovnako dobre sme si rozumeli aj ako kolektív a žiadne vážne nedorozumenia sa neudiali. Nikto sa nehral na profesionála, nik sa nad nikoho nepovyšoval.

Workshop sa netýkal iba hereckej časti ale aj výtvarnej, napríklad výroba bábok - našich profilov na tému "čo mám v hlave". Každý tému vnímal inak a na výsledkoch bola viditeľná rozdielnosť poetiky a vizuálneho cítenia.

Pre mňa bola asi najzábavnejšia práca na krátkom príbehu, ktorý mal byť aj súčasťou výslednej prezentácie.
V skupine so spolužiakmi Alicou Bukovčanovou a Jozefom Štupákom sme sa rozhodli spracovať príbeh
Alica v krajine zázrakov, vyrobili sme si jednoduché plošné bábky z kartónu, niektoré nakĺbené vodené dvomi až tromi čempuritami a niektoré iba jednou.

Výsledkom worshopu bola prezentácia, ktorá mala dve časti: krátke bábkové príbehy na malom plátne a na veľkom plátne zasa koláž etúd, ktoré vznikali počas celého workshopu.

Navštívili sme aj Bialystocké bábkové divadlo kde sme videli krásne detské predstavenie Lenka, v ktorom sme si mohli užiť pohľad na dokonalé vodenie drobných manekýnov a javajkové predstavenie Snehová kráľovná, ktoré nás popravde dosť sklamalo. Divadlo Wierszalin a ich predstavenie Zlatý dážď, ktoré bolo naopak celkom punkové
ale z textu som kvôli slangu a rýchlej reči zachytila iba málo - nadávky. 

Podľa môjho názoru je trochu škoda že sme od začiatku nepracovali s jednou témou a teda mohla byť výsledná prezentácia oveľa kompaktnejšia. Naopak bolo ale pozitívne, že bez témy sa každý mohol výraznejšie prejaviť a aj o to na výmennom pobyte ide, nie? Rovnako si myslím, že sme mohli oveľa viac využiť možnosti tieňa a svetla. Často sme sa so spolužiakmi cítili málo motivovaní. Toto ale vyvážili úžasní ľudia, ktorých sme spoznali. Zo svojich predchádzajúcich skúseností s Erasmom viem, že netreba očakávať, že budeme stopercentne spokojní so všetkým s čím sa na workshopoch a výmenných programoch stretneme a určite mi podobné skúsenosti nikdy nič nevzali, práve naopak. 

Naučila som sa a zažila niečo, čo by sa mi určite nepodarilo, keby som zostala doma. :)

Mya Javorková

Fotky sú od viacerých ľudí, ktorým za ne ďakujem a ospravedlňujem sa ale už neviem ktoré sú koho :)) 

Študenti KBT v zahraničí: 3LAY v Čechách očami Michala Zemana

Workshop v „Prahe“ - Michal Zeman

Mám pocit, akoby som precestoval celú Českú republiku. Tento workshop nás mal pravdepodobne posilniť nielen po divadelnej stránke, ale naučiť nás aj veľkej trpezlivosti. Vysvetlím. Ako veľmi sme sa tešili do Prahy, taký veľký sme mali šok, keď sme dve hodiny po príchode do Prahy nastúpili do minibusu, ktorý nás zrazu začal unášať 170 km od vytúženej Stovežatej. Hoci ubytovanie v mestečku Netolice bolo príjemné, napriek tomu sme odrátavali dni, kedy sa konečne ubytujeme v Prahe, hoci aj pod mostom (Karlovým!). Hlavné však bolo, že každá izba mala vlastnú kúpeľňu, čo bola pre tento workshop, ako sa ukázalo, veľmi dôležitá skutočnosť, pretože osobne som na konci každého dňa odchádzal z workshopu s dvomi mokrými tričkami. Za samotným workshopom sme každé ráno cestovali zopár kilometrov do neďalekej dediny Malovice, kde malo divadlo Continuo svoje sídlo
v prebiehajúcej rekonštrukcii. Obedy sme mávali vo vedľajšej dedinke Malovičky, kde bol jediný podnik s ponukou obedového menu široko-ďaleko. Podnik bez konkurencie. Viem, znie to hrozivo. Potrebné vitamíny a energiu sme však na často náročné fyzické cvičenia načerpali.

Úžasné. To je prvé slovo, ktorým som chcel začať moju reflexiu k samotnému workshopu v divadle Continuo. Túto skúsenosť by som odporúčal každému, kto sa chce v živote venovať divadelnej tvorbe.  V prvom cvičení (ak sa to tak dá nazvať) sme sa rozdelili na dve skupiny, vytvorili sme kruh a po jednom sme šli do stredu. A každý tam dostal masáž celého tela od ostatných, ktorí zostali okolo neho. Neskôr som sa dozvedel, že sa tak vyťahuje z tela zlá energia. Preto som už od začiatku cítil, že workshop nebude len návodom, ako sa dopracovať ku kvalitnému a estetickému výsledku (aj keď po tých fyzických cvičeniach mám teraz pocit, že by som mohol robiť modela pri vyrábaní repliky sochy Dávida) a že sa určite nebudeme učiť nejakú bábkarskú techniku. Nemôžem opísať všetky cvičenia, ktoré sme robili, pretože máloktoré sme robili viac než jedenkrát, okrem strečingu, a robili sme ich naozaj veľa. V cvičeniach sme však úplne odstavili verbálnu komunikáciu (až na inštrukcie, ktoré sme dostávali v angličtine). Počas celého workshopu sme sa vlastne učili komunikovať s partnerom len prostredníctvom tela. Prijímať impulzy od partnera, bez premýšľania ich spracovať a následne nové odovzdať. „No thinking“ – túto frázu sme počúvali často. Otázku „prečo“, význam a zmysel nášho konania a, najmä, či pri tom vyzeráme dobre, sme museli zamiesť do najčernejšieho kúta nášho snaženia, a nechať priestor intuícii, improvizácii a našej animálnosti. Môže sa zdať, že to bolo celkom jednoduché nerozmýšľať a jednoducho robiť, čo ma napadne, ale opak je pravdou. Veci, o ktoré sme sa opierali, keď sme mali niečo pred všetkými ukázať, boli pointa, humor a iné základné predpoklady pre dobrú etudu. Ale tým sme zväčša len obchádzali to dôležité a podstatné – animálnosť. Veľmi dobre padlo, keď sme si uvedomili, že sa nemusíme hnať k nejakému ucelenému výsledku, ktorý by sme predvádzali na konci workshopu na DAMU v Prahe. Workshop sme ukončili otvorenou hodinou, ktorá bola pokračovaním workshopu, len sa na nás pri tom pozeralo niekoľko ľudí.

So zahraničnými študentami sa robilo veľmi dobre, keďže sme sa nemuseli pri práci toľko dohadovať, lebo išlo hlavne o improvizáciu a fyzickú komunikáciu, a nie o jazykové znalosti. Vedúci workshopu boli tiež úžasní. Na konci každého dňa nás žiadali o feedback, aby vedeli, akým spôsobom k nám pristupovať, čo zmeniť, zlepšiť... organizácia workshopu v Čechách bola celkovo veľmi dobrá. Vždy sme sa vedeli dohodnúť s lektormi,  s manažérom Michalom Somošom aj navzájom medzi sebou. Vďaka tomu sme si urobili noc pred odchodom do Prahy pekný výlet
do krásneho mesta Český Krumlov. V Prahe sme toho nestihli veľa popozerať a ponavštevovať, čo je škoda. Zostal vo mne presne taký pocit, ako keď dočítam veľmi dobrú knihu, ale zistím, že má pokračovanie a neviem, kedy sa k pokračovaniu najbližšie dostanem.

V každom prípade veľmi ďakujem za tento workshop, za ľudí, ktorých som spoznal, a za skúsenosti, ktoré som nadobudol. Sú to pre mňa neoceniteľné skúsenosti, ktoré budem môcť, dúfam, využívať aj v bežnom živote školského systému, ale hlavne pri každej tvorbe v budúcnosti.