Kristína Medvecká- Heretiková: 3LAY doma

Som Kristína. Ostala som v domácej skupine, kde sme mali byť tri, no akosi nevyšlo všetko ako malo... takže som bola väčšinu času sama. Moje pocity z workshopu sa menili každým dňom,
pre mňa to bol skôr boj: na jednej strane som sa dlho nevedela uvoľniť, či konštruktívne pridať k ostatným, robila mi problém spoločná komunikácia v angličtine, aj preto som mnohokrát zaujala postoj akoby „bokom“, radšej som načúvala a pridala sa až keď sa veci zdali jasnejšie a dalo sa pracovať bez slov, na druhej strane som bola rada, že som spoznala nových ľudí a zistila aké predmety majú na škole oni a keď som sa začala cítiť ako-tak uvoľnene (škoda, že tak neskoro), veľmi ma bavila práca s materiálom a bábkami, ktoré sme dostali na skúšku. 

Animácia a rôzne významy materiálu boli pre mňa nové (keďže som pristúpila z odboru herectvo), zo začiatku som nevedela „chŕliť“ nápady, pretože ma viac fascinovalo, čo všetko napadne ľudí okolo mňa. Najlepšie som sa cítila pri kolektívnej práci, keď sme vytvárali spoločný „obraz“, nešlo o to, kto som ja, cítila som sa byť súčasťou niečoho, čo by jeden sám nedokázal... (na fotke tá vážka-motýľ-víla-anjel)

Prvý deň sme sa len zoznámili, robili rôzne cvičenia a hry. Potom sme takmer každý deň dostali nový materiál (klobúkové gumky, polystyrénové gule, palice, drevené sošné bábky, drôty, papier) a mali sme skúšať, čo všetko nám tento materiál ponúka, čo všetko ním dokážeme znázorniť. Našim jediným zadaním bolo vytvoriť „obrazy“, či statické alebo v pohybe. Myslím že nešlo o to, kto čo nové prinesie, ale skôr o zistenie aký iný pohľad a prístup existuje. 

Maďari boli veľmi zohratá skupina (3 herci a režisér), ich materiál pripomínal zvieratá, tvory, prosto bábky. Tiež mali veľa mechanických nápadov – posúvali objekt do polohy, v ktorej pohybom naberal iný zmysel. Poliaci (3 herci a režisérka) dokázali oživiť takmer všetko, čoho sa dotkli, tiež boli veľmi zohratá skupina s dobrými kolektívnymi nápadmi, k nim sa dalo kedykoľvek pripojiť. Česi ma trochu sklamali (2 scénografky a 2 herci), pretože väčšinu workshopu negovali. 

A ja – myslím že som nebola extra prínosom – osobne mi chýbal najmä cieľ, plán, systém a usmernenie, čo máme robiť, prečo robíme to, čo robíme. Mali sme aj také úlohy, ktoré proste neviedli k ničomu, neprezentovali sa a nerozvíjali sme ich ďalej. Najviac mi však chýbal partner,
s ktorým by som si rozumela.

Na výslednú prezentáciu (ktorá mala len 8 minút, no ja som názoru, že niekedy je menej viac) sme si vybrali materiál, ktorý nám všetkým najviac sadol – palice a príbeh, ktorý tak nejak vznikal počas workshopu sám. Začali sme rozhovormi, čo pre nás znamená pojem „Ja-bábka“, ako si to predstavujeme a na konci vznikla prezentácia, ktorá symbolicky tento pojem vystihovala. 

Trochu ma mrzelo, že sme potrebovali toľko slov (najmä spory v angličtine), lebo bábkové divadlo nepotrebuje len slová, ale aj obraz a mnohovýznamovosť.

Kristína Medvecká- Heretiková